Preslávili sa v NHL, zapĺňali stránky novín, boli hviezdami na televíznych obrazovkách. Nie každý však poznal ich slovenský pôvod. V záverečnej, 21. časti pokračujeme v príbehu bratov Šťastných, dnes s mladším Paulom. Ak ho sledujete na ľade, vrátite sa o 40 rokov dozadu. Ak jablko nepadá ďaleko od stromu, v jeho prípade spadlo priamo ku koreňom
Hovorí sa, že každý záver seriálu by mal byť šťastný. A tento je doslova a do písmena Šťastný. Lebo sa týka hráča, s ktorým sa vrátite o niekoľko desaťročí dozadu.
"Paľko“ je zrkadlovo vernou kópiou jedného z najlepších hráčov v histórii NHL. Petrove úspechy, bodové štatistiky, príliš veľký rešpekt od súperov, hrozba pre súperových brankárov – to sú atribúty, ktoré ťahajú k výnimočnosti aj jeho. A Paul je na tej správnej ceste.
Související obsah
Už teraz je v tabuľkách "ligy výnimočných“ – len dva páry (otec – syn) totiž dokázali to, čo on s otcom. Obaja nazbierali minimálne 700 kanadských bodov. Pripojili sa tak k párom Gordie - Mark Howe a Bobby – Brett Hull.
A podobnosť nie je skrytá len za štatistickými číslami. Keď sa pozriete na herný štýl a hokejový prejav Paľa, nenájdete žiadne rozdiely. Lebo tým, čím bol výnimočný Peter, je aj Paul. V súkromí, aj na ľade. Medzi priateľmi azda najláskavejší človek pod slnkom, ale v drese jeden z najnepríjemnejších protivníkov. A aby tých spojitostí nebolo málo, obaja hrali a Paul ešte hrá, s číslom 26.
Keď oberáte plody z jedného stromu, sú na nerozoznanie. Ako Šťastní. Vynikajúci korčuliari, silní na puku, perfektné čítanie hry, šikovné ruky, cit pre kombináciu, vlastnosti rodeného elitného centra . A ak by sme hľadali predsa len aspoň jeden rozdiel, Paul hrá bez drevenej hokejky. Hoci si myslím, že aj s ňou by súperom znepríjemňoval život. Aj keď je omnoho ťažšia.
Draftovať Paula bola pre Colorado v roku 2005 mimoriadne šťastná voľba, hoci v prvom kole ho lavíny prehliadli. Vybrali ho v kole ďalšom, zo 44. miesta. Rok na adaptáciu, ďalších 8 už v hlavnom tíme, kde sa rozhodne nestratil a patril medzi najproduktívnejších hráčov Avalanche. Medzi hviezdy patril aj počas šiestich rokov v St. Louis, odkiaľ si ho „ukradol“ Winnipeg. Z „lupu“ sa však tryskáči tešili veľmi krátko – necelé dva mesiace. Odtiaľ totiž zamieril na začiatku minulej sezóny do Vegas.
Související obsah
Podobne ako o dva roky starší brat Yan, aj on dostal reprezentačnú príležitosť. So Spojenými štátmi. A bola podstatne bohatšia. 3 svetové šampionáty, dve olympiády – jedno striebro, jeden bronz. Čísla mohli byť pokojne vyššie, lenže v čase svetových šampionátoch hral Paul zväčša ešte v playoff, respektíve v jednom prípade zohrala úlohu aj smola.
"Bolo to na šampionáte 2011 v Bratislave, kde som mal nastúpiť spoločne s bratom Yanom za USA. Nikdy v živote sme nestretli v jednom tíme. Ak nerátam zápasy, keď sme boli obaja ešte v detskom veku. Lenže, zranil som sa. A bolí ma to doteraz. Fyzická bolesť rýchlo pominula, ale ja som mohol cestovať do mesta, kde sa narodil môj otec! Človek mieni, život mení. Bohužiaľ.“
Paul bol naposledy na Slovensku v roku 2011, keď sa s hokejovou reprezentačnou kariérou lúčil Pavol Demitra. Práve na svetovom šampionáte, ktorý „Američan“ sledoval len z tribúny. "Verím, že si tam ešte niekedy zahrám. Je to môj sen, lebo otcovi som za všetko vďačný.“
„My Štastní to máme v povahe. Nikdy sa nevzdávame. Bojujeme až do konca,“ vyjadril túžbu po nesplnenom sne Paul. „Tých snov je ale viac. Otec má v Quebecu, tam kde som sa narodil, vyvesený dres pod stropom, je členom Hokejovej siene slávy (1998). Má obrovský rešpekt, veľkú slávu.“
Související obsah
Šťastní, otec Peter a syn Paul, sú vskutku na nerozoznanie. Ešte aj číslo 26 mali na drese rovnaké. Aj keď žili v rôznych dobách, iné rozdiely by ste už len sotva našli. Možno ani lupou. V jednej veci však otca tromfnúť môže – Petrovi sa aj napriek fenomenálnym číslam nikdy nepodarilo vyhrať Stanley Cup. Miesto v rodinnom múzeu je stále prázdne.
