Inzerát
Max Domi - V krvi má nepřítele, hokejové geny i svůj idol
Zdroj: Profimedia
Vieme o nich takmer všetko! Lebo pravidelne zapĺňali a stále ešte zapĺňajú stránky novín, vidíme ich v televízii. Ale aj oni majú svoju trinástu komnatu plnú príbehov - veselých i smutných, trpkých i dramatických. Stali sa nezabudnuteľnou súčasťou ich profesie. V našom seriáli sa dnes pozrieme na príbeh hráča, ktorý musí mať pod prísnou kontrolou nielen puk.
Inzerát
Inzerát
Príbehy mladého Fína Kaapa Kakka, či legendy 70-tych rokov z Flyers Bobbyho Clarka sme vám v našom seriáli už priniesli. Bojovali a jeden z nich ešte stále bojuje so súperom. Rivalom, ktorý sa nikdy nedá poraziť. Môžete ho len „pritlačiť k múru“, držať na dištanc od seba. O výtržnostiach „bieleho zlata“ – cukru – v krvi, vie svoju aj hráč Montrealu Max Domi.
Mal 12 rokov, keď sa dozvedel o prítomnosti tohto tichého zabijaka v tele. Keď mu správu lekára po kontrole zvestoval otec Tie, hokejová legenda NHL, Max zdvihol obočie a s prekvapujúcim výrazom v očiach sa nesmelo spýtal: „Oci, ale hokej hrať môžem, nie?“ Otcov úsmev poslal neverbálnu odpoveď.
Související obsah
Tie Domi vedel, že tento zdravotný hendikep mu nerozplynie jeho hokejové sny. Veď od mála žil hokejom, pýtal sa otca na každý detail. A tatko mu často a rád rozprával o „bývalom kolegovi“ z Philadelphie – Bobbymu Clarkeovi. S ťažkou a neliečiteľnou diagnózou to dotiahol ako kapitán a líder až na hokejový Olymp, kde sa trblietal svätý grál lorda Stanleyho.
Tento inšpiratívny príbeh o boji proti osudu, o pevnej vôli a prekonávaní veľkých bariér počul malý Max od otca azda tisíckrát. Chcel byť ako on. Drel a drel. Keď nastúpil na jeseň 2011 na svoj prvý veľký zápas v juniorskej OHL za London Knights, kolená sa mu nerozklepali. Súper zo Saginaw si odniesol debakel 0:8 a Max Domi žiaril. Hetrik plus ďalšia asistencia, 4 kanadské body – slušná vstupenka v kariére.
Zdroj:
Profimedia
Nik z hokejových odborníkov sa nečudoval, že v drafte 2013 si ho Phoenix Coyotes vybral už v prvom kole z dvanástej pozície. Hoci dovtedy lomcoval u generálnych manažérov strach, vyberať si hráča s hendikepom. Ale možno príbeh Bobbyho Clarka ukázal cestu, že cukrovka nemusí mať vplyv na výkonnosť.
O poldruha roka neskôr absolvoval Max svoj prvý zápas. Síce s kojotom na drese, ale medzitým sa Phoenix zmenil na Arizonu. A na chrbte mu svietilo číslo 16. To číslo chcel stoj čo stoj, aj keď možno v hokejovej hierarchii nepatrí medzi obľúbené. Nosil ho však jeho vzor – áno, Bobby Clarke. Prvý zo snov sa Maxovi splnil.
How about this? A young @Max_Domi with @NHLFlyers legend Bobby Clarke! pic.twitter.com/aZpG6QG1Mb
— FOX Sports Arizona (@FOXSPORTSAZ) October 28, 2016
A pri jeho premiére v NHL bol v hľadisku osobne aj bývalý kapitán Flyers. „Pamätám si na ten moment dodnes. Mal som 13 rokov. Hrali sme na turnaji v meste Whitby a tam som sa s ním prvýkrát stretol,“ spomína na osudové stretnutie s Bobbym Max. „Sedeli sme v kabíne, pripravoval som si výstroj, keď som ho zrazu zbadal! Panebože, veď to je Bobby Clarke.“
Stretnutie to bolo náhodné. V útrobách štadióna si ho všimla Maxova mama. Nebála sa a oslovila ho. Rozpovedala mu synov príbeh. „Nikdy predtým nikoho na ulici neoslovila. Teraz to bolo úplne iné. Teraz to bol predsa Bobby,“ detailnejšie rozoberá Max moment, ktorý mu ovplyvnil život a dal do žil to, čo každú chorobu sveta zničí. Nádej! Nádej, že aj on môže byť taký istý ako Bobby. Lebo po životnej cestičke, aj keď v rozličnom časovom úseku, kráčali vedno – v tých istých "sladkých“ stopách.
Související obsah
Člen Hokejovej siene slávy (od 1987) bol nesmiernou inšpiráciou, že bojovať sa dá naraz na viacerých frontoch. A v každom tomto boji môžete byť prvou hviezdou zápasu. „Keby som nemal cukrovku, možno ani neviem kto to je. Čo dokázal. A že aj tento zdravotný problém môže byť na ľade ponížený vašim hokejovým umom. Keď som chodieval na pravidelné kontroly ešte v tínedžerskom veku, môj lekár sa ma pýtal. Poznáš Clarkea? Poznám, aj som sa s ním stretol. Budem ako on!“
Max Domi je na dobrej ceste, aby bol ako – ON. Aj keď sa s odchodom z Arizony musel rozlúčiť aj so svojim životne dôležitým a osudovým číslom 16. Prestup do Montrealu totiž znamenal jedno. Zvyk na nové „numero“. 16-tka totiž visí pod stropom Bell Centre – patrila skvelému Elmerovi Lachovi. Maxovi sa ušla 13-tka. Pre Domiho však rozhodne nie je nešťastná. U „Habs“ sa mu darí. Bodaj by aj nie. Veď má pri sebe dve skvelé veľké motivácie, ktoré ho k hokeju priviazali.
TN.cz
Inzerát
Inzerát
Inzerát