Spomienky komentátora: Trpká sága rodu Rusnákovcov

Zdroj: Profimedia

V histórii slovenského futbalu (aj z čias československej éry) by sme tri generácie úspešných hráčov – zároveň reprezentantov – spočítali na prstoch jednej ruky. No, stačili by nám dokonca aj 2 prsty. Otec, syn, vnuk – s rovnakým priezviskom, ale aj menom. Weissovci a Rusnákovci. Vladimírovia a Albertovia.

Meno Alberta Rusnáka po prvýkrát výraznejšie rezonovalo v mojom futbalovom povedomí na začiatku 90-tych rokov, keď sa šikovný ofenzívny hráč stal súčasťou prešovského Tatrana v derniére spoločnej československej ligy – v sezóne 92/93.
 

Bol to obrovský talent, ktorý zdedil po otcovi. Ak sa hovorí, že jablko nepadá ďaleko od stromu, v jeho prípade padlo priamo pod peň. Virtuóz na zelenom koberci, večne usmievavý, dobre naladený a ústretový.
 

Pamätám si na prvý rozhovor s ním – mal som 16, bol som benjamín, elév v svete siedmej veľmoci. A on takisto na začiatku svojej snovej kariéry.
 

Zdroj: Profimedia

Keď sa Albert II. ocitol v ligovej spoločnosti (v 92-om), v hľadisku mu chýbal ten, v ktorého šľapajách kráčal. Otec. Pozemský svet opustil nečakane rýchlo, v čase zamatovej revolúcie (knihu života zavrel na 41. strane). Skôr ako sa dočkal synovho prvého seniorského gólu.
 

Alberta „druhého“ som sledoval so zatajeným dychom. Bol to kúzelník s loptou, futbalový um sa úzko dotýkal mágie. On s Vladom Zvarom boli prísľubom nových, lepších časov v Tatrane, v štvrti zvanej Argentína. Tatran sa dostal po rokoch znova do pohárovej Európy.
 

O Rusnákove služby bol zrazu enormný záujem, vybrali si ho vtedy české Drnovice, lebo do vrecka nemuseli mať veľmi hlboko. A Albert bol vysoko cenený a drahý „tovar“. A mňa vtedy aj chytil hnev. Ešte som totiž nerozumel do dôsledkov futbalovej politike a rečí „šušťavých papierikov“.
 

Související obsah

Hráli jsme výborně, mrzí Greguše. Uragán Minnesoty zastavil virus

9. 4. 2020

Paradoxne, aj Albertov otec, Albert „prvý“, na začiatku svojej kariéry zamieril do Česka a stal sa z neho klokan v Bohemke. Rovnaká profesijná niť. A nielen v tomto aspekte, obaja mali vo svojom „curriculum vitae“ aj štatút najhonosnejší – reprezentačný. Otec na začiatku 70-tych rokov, on – Albert druhý - debutoval v „21“-tke – o dve dekády neskôr.
 

Otec a syn mali toho veľa spoločného. Slastné úspechy, ale aj nechcené a nečakané konce. Boli to spoločne linky života a kariéry. V prvom prípade s tragickým koncom (1. decembra 1989) a v tom druhom – takmer tragickým (2. december 1997).
 

Vtedy sa 23 ročný Albert spoločne s o 2 roky mladším spoluhráčom Milanom Čvirkom stali účastníkmi tragickej dopravnej nehody. Albert prežil s trvalými následkami, ktoré ho viac na futbalový trávnik – v pozícii hráča - nikdy nepustili. Milan svoj boj o život prehral, nedostal žiadnu druhú šancu.

 

Související obsah

OČIMA KOMENTÁTORA: Jak jsem poznal nového Jánošíka!

7. 4. 2020

Albertov synček, Albert III. – najmladší z klanu Rusnákovcov, mal v tom čase len 3 roky a veľmi nevnímal, čo sa deje. Klan však po meči nevyhynul - futbalu sa upísal aj on. A dotiahol to najďalej. Veľmi rýchlo skúsil legionársky chlebík, vybudoval si stabilné miesto v slovenskej reprezentácii a povesť kreatívneho hráča. To, čo zdobilo jeho otca i dedka.
 

Silné a emotívne, žiaľ smutné príbehy a priznám sa, vždy keď komentujem MLS a Albertov tím Real Salt Lake, mám veľmi zvláštne pocity a popravde, reminiscencie sú veľmi skľúčujúce.

 

Zdroj: Profimedia

Pre Alberta mám slabosť, priznávam. Aj keď ma jeho otec pred štvrťstoročím svojim odchodom z Prešova „nahneval“. Vtedy som nerozumel futbalovému biznisu a že na dlhovekosť v jednom klube sa už nehrá. Čas všetko zahojil a dnes som rád, že jeho syn pokračuje v úspešnej ságe. Na rozhovor o futbalovom živote, mladý Albert privolil. Prinesieme Vám ho v nedeľu. Hoci o Rusnákovcoch by sa dala napísať aj kniha.